Alone

Cítili ste sa už osamotený, pričom ste vedeli že pri vás niekto stojí?! Ja to teraz prežívam...

Je to hlúpý pocit....

V priebechu jedného mesiaca sa mi podarilo stratiť dvoch ľudí, ktorý mi znamenali všetko. Jedným z ních bol Roli (áno, ten gay) a Dany. Oni dvaja mi znamenali celý svet, lebo som vedela, že na ních môžem spoľachnuť, že hocičo sa stane oni mi tu budú. S nimi sme boli akoby súrodenci....

Hoci za posledné 2 mesiace som s Danym nerozprávala, aj tak mi na ňom záležalo. Však mi bol kamoš z detstva, jediný človek, ktorý sa nebál ku mne ozvať, alebo ma dotknuť. On bol prvý človek, ktorý mi kedysi povedal, že ma miluje...

Pre niektorých milovať je bežné, ale pre niektorých nie. Ja som práve v tej druhej skupinke. :)

Roli bol celkom iný ako Dany. On nebol egocentrický, ani taký "kto som - čo som". On sa bavil s každým. Správál sa ku každému tak ako si zaslúžil. Pamätám sa ako sme sa spoznávali. :D Najprv sme boli iba známi, ale po čase sme sa bavili ako keby sme boli od narodenia najlepší kamaráti. Vtedy sme sa stali najlepšími kamošmi, keď sme sa dohodli na "bratstve" :D Bolo to také milé.... Práve sme sa rozprávali o súrodencoch, keď sme prišli na to, že ja som vždy chcela mať staršieho brata, Roli vždy chcel mať mladšiu sestru. Potom sme sa rozprávali o niečom celkom inom a z ničoho nič mi Roli povedal: "Ak budeš moja mladšia sestra, budem tvoj starší brat!" Viem, logické....Ale proste to bola Roliná logika takže no komment :D Takže som ho volala onii-chan! :D

Deň 8. január sa mi navždy zapíše do pamäte ako Deň Straty. Roli, Dany a spol. išli domov zo školy. Stáli na križovatke a čakali na zelenú. Roli sa rozprával so sesternicou, keď semafor zasvietil zelenú. Dany ho trochu hodil, že môže ísť (viete, tak ako to robia šraci :D) A vtom z ničoho nič, Roli stojí, Roli leží. Zrazil ho opitý vodič. Roli sa dostál do kómy, a po hodine zomrel.

Ja som vtedy mala prax. Prax máme 4 hodiny. Pred začiatkom praxe som s ním hovorila. Smial sa a blázníl sa ako zvyčajne. Na tej 1. hodine mi volali veľakrát, tak som na prestavke vyšla telefónovať. Vtedy mi Dóri (Rolina sesternica) povedala, že Roli je v kóme. SYSTEM EROR! Taký šok som ešte v živote nedostala. Celá som sa triasla a bolo mi do plaču. Rýchlo som zaliezla na vécko dať sa do poriadku. Ale predtým som bez rozmýšlania utekala k jedinej osobe, ktorá mi mohla pomôcť a bola nablízku. S Heli sme boli na vécku až do konca prestávky, a ona ma uspokojovala,že to bude v poriadku. Ale som vedela, že nebude....

Po hodine mi prišla SMSka, že Roli zomrel. Hneď sa mi myseľ naplnila spomienkami. Ten pocit, ktorý som vtedy pocítila vám neviem opísať. Cítila som prázdná... Neplakala som, len som prepla na Zombie mode. Nevedela som na nič iné myslieť ako na Roliho. O niekoľko dni bol pohreb, kde som sa s ním rozlúčila. Nie navždy. Rozhodla som sa, že sa zmením, lebo keď existuje nebo tak tam chcem byť s Rolim... Stretla som sa s Danym, ktorý si myslel, že on mohol za Rolinu smrť. Ale to nebola pravda! Bola to len náhoda! Ale on mi neveril.... Na týždeň sa obesil....

Keby som vtedy nebola taká zrušená z Rolinej smrti, on by to neurobil. Keby som bola silná, tak by sa mi podarilo prehovoriť ho...

Ale nie... Kvôli mojej slabote som stratila aj toho druhého najmilšieho človeka.

Je to teraz fakt ťažké zvykať sa žiť bez ních. Hoci tu mám 3 iných kamošov, viem, že na ních sa nemôžem 100% spoľahnuť, lebo ich nezaujímám... Oni sa so mnou kamarátia kvôli tomu, že sa núdia, alebo že niečo chcú. A tu mi došlo prečo som tých dvoch mala najradšej: Oni odomňa nechceli nič! A to bolo výborné. Iný chcú aby som im "pomohla" so školou, aby som im pomohla so "vžťahmi", aby som im urobila dokonalý svet v ktorom by chceli žiť. Lenže je to trochu smutné, že pri tom všetkom sa ani neopýtajú, že či náhodou mne niečo nie je. Nie, ľudia sú sebecký...

Títo dvaja mi budú chýbať do konca života. Keď večer idem spať túžim aby to všetko bolo iba zlý sen, a keď sa prebudím oni tu budú. Budú sa smiať, objímu ma, povedia mi že nie som normálná. Keby ste ma opýtali čo mi najviac chýba nevedela by som vám to povedať. Chýba mi všetko! Tie ich tváre, tie našé blázonstva, aj tie našé vážné hlboké rozhovory. Keď večer pred spaním zatvorim oči pred očami sa mi začne hrať film nášho kamarátstva. :)

Je to taká malá komédia s romantikou (Dany) a s drámou. Ale viem, že sa to bude končiť dobre a raz ich zase uvidím.

Pri mene Dany sa mi v mysli vynorí 16 ročný chlap s tým jeho uškrnom, a s rukami vo vreckách. Moja najobľubenejšia spomienka o ňom je keď sa ma ako jedniný opýtal, že naozaj ako sa cítim. Ľudia často nosia masky, aby sa prejavili silnými, alebo aby podporovali iných. Ja som jedna z nich... Lenže Dany videl cez moje masky, lebo aj on mal masku. Tváril sa sebaisto, egocentrický, ale to bola iba maska! Jeho, narozdiel od jeho kamošov, zaujímali aj iný ako len on sám! A na mám dobrý dôkaz.

Roli bol zas vždy vysmiatý. Niekedy bol ako decko a bláznil sa spolu so mnou. Ja s mojím lízatkom a on s jeho čokoládou sme často otravovali ostatných s našími deckými minutkami. Ale aj on mal inú stranku. Vedel sa byť ako chlap, a vždy stal za svoj názor. Aj keď nemal právdu :D Ale dokázal si priznať chybu a to som na nôm najviac obdivovala. Pri ňom moja najzaujímavejšia spomienka je keď mi povedal, že ma obdivuje, za to, že aká som silná....

To nie je právda.... Keby som bola silná tak by som sa vedela vysporiadať so situáciou....

Hoci sa snažim uvedomiť, že ich tu už nemám aj tak z celého srdca chcem aby tu so mnou boli. Viem je to detské...

Ale ako som povedala ľudia sú sebecký.... Aj ja som človek....